Odkedy som prvý krát išla do spišského regiónu na Slovensku, v porovnaní s inými oblasťami mojej vlasti som veľmi silne vnímala jeho odlišnosť, čo sa týka architektúry starých miest. Mestečká, ktoré mali už obdobie najväčšej slávy za sebou, vyžarovali ducha zašlých čias. Bola som očarená hlavnými námestiami tých mestečiek, ktoré majú kostoly a ešte osobitne stojace zvonice. A tie zvonice majú milé siluety – pripadali mi ako z rozprávky. Vďaka ním sú tieto historické mestečká také piktoreskné. Tieto mestečká ma neprestávajú ohurovať a poďme teda do jedného z nich.
Prvá písomná zmienka o Podolínci pochádza z roku 1235. Avšak pôvodnú slovanskú obec zničili počas tatárskeho vpádu v roku 1241. Bola znovu postavená, ale v roku 1287 nasledoval opätovný tatársky vpád. Pri obnove pomáhali nemeckí i poľskí prisťahovalci. V roku 1412 ho Žigmund Luxemburský povýšil na slobodné kráľovské mesto. Dodnes sa zachovali časti gotických mestských opevnení zároveň s ďalšími historickými pamiatkami a neskororenesančnými meštianskymi domami zo 16. a 17. storočia, klasicisticky upravenými v 18. a 19. storočí. Vďaka nim Podolínec bol v roku 1990 vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu.
Vzhľadom na kláštor piaristov, ktorý mal veľkú dôležitosť pre vzdelávanie, sa o mesto označovalo ako o Scepus Oxford (Spišský Oxford) alebo ako Atény na Poprade.
V súčasnosti má cca 3200 obyvateľov.
