Tokio je obrovské mesto a má veľa nádherných parkov. Užime si dnes jeden z nich.
Počas obdobia Edo (1603-1867) bol súčasný pozemok Gjoenu pôvodne súčasťou rezidencie zemepána Naito Kiyonari z Naito klanu, ktorý bol správcom západného Tokia, ako dedičný vazal šóguna Tokugawa Ieyasu. Na tomto majetku mal svoje vidiecke sídlo. V období Meidži (1868-1912) sa stal poľnohospodárskou experimentálnou farmou, keďže ho kúpila vláda a vytvorila týmto Experimentálnu stanicu Naito Šindžuku. Jej cieľom bola propagácia moderného poľnohospodárstva v Japonsku. Je považovaná za jednu z troch najdôležitejších moderných záhrad Západného štýlu obdobia Meidži.
V roku 1906 ju prerobili na Cisársku záhradu. Po druhej svetovej vone ju v roku 1949 otvorili pre verejnosť ako národný park. Rozprestiera sa na území 58,3 ha a obvod má 3,5 km. Spája dohromady tri štýly – štýl anglického parku, francúzskej záhrady a tradičnej japonskej záhrady. Pýši sa mnohými úžasnými obrovskými stromami, ktoré boli zasadené veľmi dávno, niektoré v období Edo – čo znamená, že majú asi 150 rokov. Dohromady je v nej asi 10000 stromov.
A čo sa mi strašne páčilo: Pri jednom z vchodov je informačné centrum, ktoré sa mi zdalo úžasné. Veľmi príjemne ma prekvapilo. Sú v ňom zaujímavé stále a aj dočasné výstavy a obe sa mi zdali úžasné, a to ani nehovorím o reštaurácii a toaletách.
