Nie je veľmi ľahko vidieť na vlastné oči to, čo vidíme na týchto mojich fotografiách. Kaplnka svätého Jakuba ani nie je prístupná verejnosti ako iné pamiatky a ani nie je veľmi jednoduché zostúpiť dolu po rebríku do tohoto suterénneho priestoru.
V stredoveku tu, na východnom predmestí, bola osada, ktorú od mesta oddeľovali hradby a priekopa naplnená vodou. Osada svätého Vavrinca mala kaplnku – prerománsku – kaplnku sv. Vavrinca. Je to presne táto dnešná kaplnka sv. Jakuba, v zachovaných častiach ktorej sa teraz nachádzame. Keď postavili nový, väčší, trojloďový kostol, ktorý sa prvý krát spomína v roku 1311, zasvätili ho svätému Vavrincovi a táto kaplnka sa stala kaplnkou sv. Jakuba – cintorínskou kaplnkou, karnerom alebo kostnicou. Prvýkrát sa spomína v roku 1422.
Vzhľadom na skutočnosť, že počas mnohých storočí ku kostolu a kaplnke priliehal cintorín, zachované kosti, ktoré sa našli pri po sebe nasledujúcich pochovávaniach, umiestňovali do tohoto karnera alebo kostnice na posvätnú pôdu. Zdá sa, že vždy bol nedostatok pohrebných miest. Toto sa spravidla zvyklo robiť v nemeckých oblastiach, takže ľahko uhádneme, že tu bolo veľa nemeckého obyvateľstva, preto ten vplyv.
Potom, čo Turci vyhrali v roku 1956 Bitku pri Moháči, neustále sa rozpínali smerom na sever. Vzhľadom na túto tureckú hrozbu padlo v roku 1528 rozhodnutie zbúrať kostoly a budovy mimo mestských hradieb – ako obranné opatrenie, aby sa predišlo, že by ich Turci obsadili a využili pre napadnutie mestských hradieb. Zbúrali aj kostol aj kaplnku. Avšak cintorín neprestajne slúžil až do roku 1774.
Štúdium kostí nám môže napovedať veľa o tých, ktorí pred nejakým časom žili a mali ich vo svojich telách. Či niekedy nám povedia, ako asi mohli zomrieť. Niektoré veci možno pozorovať dokonca púhym voľným okom. Ako veľkú sečnú ranu mečom na čele – na fotografii hore, trošku naľavo od sviečky. Tento človek svoje zranenie neprežil.
Na ďalšej lebke je malý okrúhly otvorček – mohla to byť operácia? Na kosti je badateľné, že prebehol hojivý proces, to znamená, že tá osoba prežila. Toto sú teda prinajmenšom dve zaujímavosti, ktoré sme mohli spozorovať. Avšak špeciálny expertíza určite vždy prináša ohromné množstvo zaujímavých skutočností. Bolo by iste zaujímavé zúčastniť sa prednášky expertov na túto tému.
Pred koľkými stáročiami títo ľudia žili, dýchali, pracovali, milovali, smiali sa, trápili sa… Teraz vidíme už len to málo, čo z nich ostalo – časti ich kostí a lebiek. S najväčšou pravdepodobnosťou, dlho potom, ako my už nebudeme, keď už po nás nezostane ani stopa, budú oni ešte stále tu a budú pripomínať MEMENTO MORI ešte mnohým generáciám po nich a po nás.
Keby sme sa ľudí, ktorí tu odpočívajú, moli opýtať, či by sa chceli vrátiť do života – ktohovie, ako by sa rozhodli? Premýšľam, že koľkí z nich by sa radi vrátili a koľkí z nich by radšej ostali práve tam, kde sú – na druhej strane existencie? Prečo stojí za to byť na tejto Zemi? Som si istá, že môj kamarát Janko, ktorý nás v najlepších rokoch nečakane opustil pred 23 rokmi, by sa určite s radosťou vrátil, aby sa s nami smial a tešil sa zo života, ktorý miloval.
Prečo naňho myslím práve tu a teraz? Pretože veľmi bojoval za zachovanie tejto kaplnky sv. Jakuba v Bratislave. Bojoval za to, aby bola chránená pod sklenou konštrukciou. Z jeho pracovnej pozície v tom čase, keď sa rozhodovalo o osude tejto kaplnky, robil pre jej záchranu všetko, čo bolo v jeho silách. Teraz už odpočíva na inom mieste, ale s láskou naňho myslím kedykoľvek okolo tejto kaplnky idem. Nikdy na Teba nezabudneme, úžasný priateľ!