EDO-TOKIO MÚZEUM – Alajournal

Budovu EDO-TOKIO MÚZEA v Tokiu naprojektoval Kijonori Kikutake (1928-2011), prominentný japonský architekt, ktorý bol intelektuálnym vodcom a myšlienkovým otcom metabolizmu v architektúre v Japonsku. Budova múzea stojí na štyroch stĺpoch, rovnako ako dokonca aj jeho vlastný dom – the Sky House = nebeský dom, postavený v roku 1958 – kde býval. Edo-Tokio múzeum bolo otvorené v roku 1993.

Edo je bývalý názov Tokia, do 1868. Edo múzeum mapuje 400 rokov histórie tohoto mesta – počnúc príchodom Tokugawu Ieyasu, keď sa stalo sa sídlom politickej moci, cez 1868, kedy sa stalo hlavným mestom Japonska, k 20. storočiu až po dnešné Tokio. Pomocou názorných ukážok je zobrazený život a kultúra ľudí, ktorí v ňom žili.

Teraz som sa dozvedela, že je momentálne pre renováciu zatvorené, začala 1. októbra 2017 a bude trvať do 31. marca 2018. Bola som prekvapená, keď som to zistila, lebo sa mi počas mojej nedávnej návštevy zdalo úplne v poriadku. A veľmi sa mi páčilo. S ohľadom na dátum dokončenia renovácie si myslím, že ho plánujú znovu otvoriť krásne vynovené na počesť 25. výročia jeho otvorenia. Keďže som však stihla doňho ísť ešte pred jeho zatvorením, poďte sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Na budove múzea je napísané Edo Tókyó Hakubucukan, keďže takto sa povie po japonsky Edo Tokio Múzeum

Čudovala som sa nad nezvyčajným tvarom budovy tohoto múzea. Možno aj vás zaujala. Trošku pripomína robota. Začne sa pohybovať? 🙂 Ale vysvetlenie je veľmi jednoduché a zaujímavé. Všimnite si tú šikmú červenú “rúru” vpravo, vnútri sú pohyblivé schody. Budova je obrovská, keďže Edo bolo obrovské mesto – s cca miliónom obyvateľov bolo začiatkom 18. storočia najväčším mestom na svete. Na prezentáciu 400 rokov jeho histórie rozhodne treba priestor

Vidíme, že budova stojí na štyroch stĺpoch. Architekt tejto budovy, Kijonori Kikutake (1928-2011) sa inšpiroval tvarom skladiska na koloch = takakura. Takakura sa mohla používať ako sýpka na skladovanie obilia. Mala vyvýšenú podlahu na zlepšenie ventilácie, ktorá pomáhala chrániť obilie pred vlhkosťou. Vrchná časť kolov bola pokrytá želenými obručami, ktoré zabránili myšiam a potkanom vyšplhať sa k obiliu. V tej presklenej časti dolu je reštaurácia a keďže som v múzeu strávila celý deň, tak som si v nej tiež pochutnala na obede. Dala som si to isté, čo som mala aj vo veži Tokio Skytree 🙂 mňam

Tokugawa Ieyasu – drevená socha v životnej veľkosti z roku 1601 – muzeálny exponát. Tokugawa Ieyasu (1543-1616) = zakladateľ Tokugawského šogunátu = Tokugawa bakufu, ktorý jestvoval v rokoch 1603-1867. Následne po víťazstve v Bitke pri Sekigahare r. 1600, bol v r. 1603 vymenovaný za seii taishóguna = dosl. generalissimo podmaňujúci si barbarov, skrátene “šógun”. Stal sa tak vládcom Japonska. Prevzal hrad Óta Dókana v Ede a vybudoval si tu sídlo Tokugawa bakufu a začal s výstavbou nového hradu a mesta pri ňom. Edo sa stalo sídlom Šógunátu a centrom politickej moci

Prejdite do sveta Edo cez tento model mostu Nihonbaši. Je postavený v mierke 1:1, v skutočnej veľkosti. Na základe záznamov rekonštrukcií v rokoch 1806 a 1829 predstavuje severnú polovicu mosta. Most bol 51 m dlhý a 8 m široký. Pylóny, trámy a konštrukcia sú postavené zo zelkovy ostrolistej a zábradlie a povrchové dosky sú z japonského cyprusu. Pôvodný most Nihonbaši postavili v roku 1603 a stal významým miestom na hlavnej hradskej. Na brehu rieky v okolí mosta vyrástli obydlia pre kupcov, obchodníkov s ryžou, obchodníkov s drevom a rybárov, a bol tu aj rybí trh.

Tento model v mierke 1:30 zobrazuje severnú časť mostu Nihonbaši v polovici 17. storočia

Vidíme most Nihonbaši a a chómin = ľudí z mesta, na území severne od mostu Nihonbaši v období Edo

Žasnem, keď vidím ako jemne sú na modeli prepracované figúrky ľudí z mesta

Stojím na moste Nihonbaši a všimnem si fasádu kabuki divadla Nakamura-za. Je to rekonštrukcia v skutočnej veľkosti pôvodného kabuki divadla Nakamura-za z obdobia Edo, ktoré bolo založené v roku 1624 Nakamurom Kanzaburóm I. Zničili ho mnohé požiare a zemetrasenia, no vždy bolo znovu postavené. Ale po zničení požiarom v roku 1893 už nebolo obnovené

Pred fasádou kabuki divadla sa konajú rôzne predstavenia – kabaretné, estrádne a iné podujatia. Dívala som sa na predstavenie dvoch hráčov na samisen, ktoré prilákalo veľa návštevníkov múzea

Dvaja hráči na samisen. Samisen = trojstrunový, je najobľúbenejší japonský hudobný nástroj. V zručných rukách je schopný vylúdiť širokú škálu tónov. Rám jeho tela má takmer štvorcový tvar, tradične sa vyrába z dulového alebo z dubového dreva. Ako bubon, obe čelá má potiahnuté, ale mačacou kožou. Jeho krk a hmatník je vyrobený z duba alebo z červeného santalu. Samisen a kabuki patria spolu 🙂

Scénka z kabuki, z jednej z najobľúbenejších a najslávnejších kabuki hier – Sukerokuho príbeh. Hra mala premiéru v roku 1713. Patrí medzi príbehy Sogamonogatari = Príbehy o pomste. Na obrázku: figurína ako Agemaki, jedenj z hlavných postáv. Bola prvou kurtizánou v Miura-ja čajovni a jej patrónom bol sám samuraj Sukeroku. Kostýmy na figurínach v skutočnej veľkosti sú autentické z hry, rovnako ako kulisy a rekvizity. Parochňa, ktorú má Agemaki na hlave, váži najmenej 11 kg

Toto je hlavná postava, samotný Sukeroku! Figurína Ičikawu Dandžúró XII. (1946-2013) – slávneho japonského kabuki herca, tu hrá rolu Sukerokuho. Predstavenie Sukerokuho príbehu bolo ľuďom v Ede veľmi milé, lebo sa v ňom prejavoval ich zmysel pre krásu – v nádherných kostýmoch hlavných postáv a v zvučnom a jasnom prednese dialógov hercov

Štítim sa myší a potkanov, ale urobila som tento záber pre moju netierku, ktorá ich miluje. Toto je olejová lampa, ktorá funguje tak, že olej kvapká z úst myši. Nuž, nezniesla by som niečo takéhoto u seba doma, ale viem, že jej by sa veľmi páčila 😀

Zazdalo sa mi, že toto jedlo je pripravené na jedenie 🙂 V skutočnosti to je umelý muzeálny exponát. Japonské jedlá sa tradične jedia na zemi z ozenu = vyvýšená tácka, každá osoba má svoju vlastnú tácku. Každá zložka jedla je v miske a sú naaranžované na tácke, aby lahodili oku. Ak sa dobre pamätám, toto je jedlo rybára. Je sa paličkami – v jednej ruke

Expozícia: Život ľudí v meste – domčeky remeselníkov

V expozícii Kultúrne mesto Edo možeme obdivovať tento alegorický voz

A hneď si aj s alegorickými vozmi zacestujeme späť do obdobia Edo

Tokijský záliv v období stredoveku – model

Tokijský záliv dnes – model. Odkedy Tokugawa Ieayasu prišiel do Eda, mesto sa rozrastalo zasypávaním mokradí, nížiny a mora. Nie je však známe, akú metódu výstavby použili na dosiahnutie tohoto účelu

Historické pozostatky zo zasypania mora v období Edo – pôvodné vykopané historické ruiny zo Šiodome – výplň

Tieto pozostatky boli vykopané z historických ruín v Šiodome a boli prvými materiálmi, ktoré konkrétne ukázali, ako sa v Ede vyplňovalo more. Táto oblasť bola v mori a bola zasypaná na začiatku obdobia Edo. V smere otvoreného mora diagonálne zatĺkli koly a potom medzi týmito kolmi poprepletali bambus, aby sa zabránilo vyplavovaniu zeme a piesku, ktorý medzi ne nasypali. Keď skúmame tieto historické ruiny v ich celom rozsahu, je očividné, že tento postup opakovali po troche stále dookola a takto rozširovali získanú pôdu. Tu sa na podporný múr používal hlavne morský piesok. V pozostatkoch podporného múru sú použité drevené fošne, kamenné múry a slamené rohože.