Budovu EDO-TOKIO MÚZEA v Tokiu naprojektoval Kijonori Kikutake (1928-2011), prominentný japonský architekt, ktorý bol intelektuálnym vodcom a myšlienkovým otcom metabolizmu v architektúre v Japonsku. Budova múzea stojí na štyroch stĺpoch, rovnako ako dokonca aj jeho vlastný dom – the Sky House = nebeský dom, postavený v roku 1958 – kde býval. Edo-Tokio múzeum bolo otvorené v roku 1993.
Edo je bývalý názov Tokia, do 1868. Edo múzeum mapuje 400 rokov histórie tohoto mesta – počnúc príchodom Tokugawu Ieyasu, keď sa stalo sa sídlom politickej moci, cez 1868, kedy sa stalo hlavným mestom Japonska, k 20. storočiu až po dnešné Tokio. Pomocou názorných ukážok je zobrazený život a kultúra ľudí, ktorí v ňom žili.
Teraz som sa dozvedela, že je momentálne pre renováciu zatvorené, začala 1. októbra 2017 a bude trvať do 31. marca 2018. Bola som prekvapená, keď som to zistila, lebo sa mi počas mojej nedávnej návštevy zdalo úplne v poriadku. A veľmi sa mi páčilo. S ohľadom na dátum dokončenia renovácie si myslím, že ho plánujú znovu otvoriť krásne vynovené na počesť 25. výročia jeho otvorenia. Keďže som však stihla doňho ísť ešte pred jeho zatvorením, poďte sa pozrieť, ako to tam vyzeralo.
Na budove múzea je napísané Edo Tókyó Hakubucukan, keďže takto sa povie po japonsky Edo Tokio Múzeum
Čudovala som sa nad nezvyčajným tvarom budovy tohoto múzea. Možno aj vás zaujala. Trošku pripomína robota. Začne sa pohybovať? 🙂 Ale vysvetlenie je veľmi jednoduché a zaujímavé. Všimnite si tú šikmú červenú “rúru” vpravo, vnútri sú pohyblivé schody. Budova je obrovská, keďže Edo bolo obrovské mesto – s cca miliónom obyvateľov bolo začiatkom 18. storočia najväčším mestom na svete. Na prezentáciu 400 rokov jeho histórie rozhodne treba priestor
Vidíme, že budova stojí na štyroch stĺpoch. Architekt tejto budovy, Kijonori Kikutake (1928-2011) sa inšpiroval tvarom skladiska na koloch = takakura. Takakura sa mohla používať ako sýpka na skladovanie obilia. Mala vyvýšenú podlahu na zlepšenie ventilácie, ktorá pomáhala chrániť obilie pred vlhkosťou. Vrchná časť kolov bola pokrytá želenými obručami, ktoré zabránili myšiam a potkanom vyšplhať sa k obiliu. V tej presklenej časti dolu je reštaurácia a keďže som v múzeu strávila celý deň, tak som si v nej tiež pochutnala na obede. Dala som si to isté, čo som mala aj vo veži Tokio Skytree 🙂 mňam
Tokugawa Ieyasu – drevená socha v životnej veľkosti z roku 1601 – muzeálny exponát. Tokugawa Ieyasu (1543-1616) = zakladateľ Tokugawského šogunátu = Tokugawa bakufu, ktorý jestvoval v rokoch 1603-1867. Následne po víťazstve v Bitke pri Sekigahare r. 1600, bol v r. 1603 vymenovaný za seii taishóguna = dosl. generalissimo podmaňujúci si barbarov, skrátene “šógun”. Stal sa tak vládcom Japonska. Prevzal hrad Óta Dókana v Ede a vybudoval si tu sídlo Tokugawa bakufu a začal s výstavbou nového hradu a mesta pri ňom. Edo sa stalo sídlom Šógunátu a centrom politickej moci
Prejdite do sveta Edo cez tento model mostu Nihonbaši. Je postavený v mierke 1:1, v skutočnej veľkosti. Na základe záznamov rekonštrukcií v rokoch 1806 a 1829 predstavuje severnú polovicu mosta. Most bol 51 m dlhý a 8 m široký. Pylóny, trámy a konštrukcia sú postavené zo zelkovy ostrolistej a zábradlie a povrchové dosky sú z japonského cyprusu. Pôvodný most Nihonbaši postavili v roku 1603 a stal významým miestom na hlavnej hradskej. Na brehu rieky v okolí mosta vyrástli obydlia pre kupcov, obchodníkov s ryžou, obchodníkov s drevom a rybárov, a bol tu aj rybí trh.
Tento model v mierke 1:30 zobrazuje severnú časť mostu Nihonbaši v polovici 17. storočia
Vidíme most Nihonbaši a a chómin = ľudí z mesta, na území severne od mostu Nihonbaši v období Edo
Žasnem, keď vidím ako jemne sú na modeli prepracované figúrky ľudí z mesta
Stojím na moste Nihonbaši a všimnem si fasádu kabuki divadla Nakamura-za. Je to rekonštrukcia v skutočnej veľkosti pôvodného kabuki divadla Nakamura-za z obdobia Edo, ktoré bolo založené v roku 1624 Nakamurom Kanzaburóm I. Zničili ho mnohé požiare a zemetrasenia, no vždy bolo znovu postavené. Ale po zničení požiarom v roku 1893 už nebolo obnovené
Pred fasádou kabuki divadla sa konajú rôzne predstavenia – kabaretné, estrádne a iné podujatia. Dívala som sa na predstavenie dvoch hráčov na samisen, ktoré prilákalo veľa návštevníkov múzea
Dvaja hráči na samisen. Samisen = trojstrunový, je najobľúbenejší japonský hudobný nástroj. V zručných rukách je schopný vylúdiť širokú škálu tónov. Rám jeho tela má takmer štvorcový tvar, tradične sa vyrába z dulového alebo z dubového dreva. Ako bubon, obe čelá má potiahnuté, ale mačacou kožou. Jeho krk a hmatník je vyrobený z duba alebo z červeného santalu. Samisen a kabuki patria spolu 🙂
Scénka z kabuki, z jednej z najobľúbenejších a najslávnejších kabuki hier – Sukerokuho príbeh. Hra mala premiéru v roku 1713. Patrí medzi príbehy Sogamonogatari = Príbehy o pomste. Na obrázku: figurína ako Agemaki, jedenj z hlavných postáv. Bola prvou kurtizánou v Miura-ja čajovni a jej patrónom bol sám samuraj Sukeroku. Kostýmy na figurínach v skutočnej veľkosti sú autentické z hry, rovnako ako kulisy a rekvizity. Parochňa, ktorú má Agemaki na hlave, váži najmenej 11 kg
Toto je hlavná postava, samotný Sukeroku! Figurína Ičikawu Dandžúró XII. (1946-2013) – slávneho japonského kabuki herca, tu hrá rolu Sukerokuho. Predstavenie Sukerokuho príbehu bolo ľuďom v Ede veľmi milé, lebo sa v ňom prejavoval ich zmysel pre krásu – v nádherných kostýmoch hlavných postáv a v zvučnom a jasnom prednese dialógov hercov
Štítim sa myší a potkanov, ale urobila som tento záber pre moju netierku, ktorá ich miluje. Toto je olejová lampa, ktorá funguje tak, že olej kvapká z úst myši. Nuž, nezniesla by som niečo takéhoto u seba doma, ale viem, že jej by sa veľmi páčila 😀
Zazdalo sa mi, že toto jedlo je pripravené na jedenie 🙂 V skutočnosti to je umelý muzeálny exponát. Japonské jedlá sa tradične jedia na zemi z ozenu = vyvýšená tácka, každá osoba má svoju vlastnú tácku. Každá zložka jedla je v miske a sú naaranžované na tácke, aby lahodili oku. Ak sa dobre pamätám, toto je jedlo rybára. Je sa paličkami – v jednej ruke
Expozícia: Život ľudí v meste – domčeky remeselníkov
V expozícii Kultúrne mesto Edo možeme obdivovať tento alegorický voz
A hneď si aj s alegorickými vozmi zacestujeme späť do obdobia Edo
Tokijský záliv v období stredoveku – model
Tokijský záliv dnes – model. Odkedy Tokugawa Ieayasu prišiel do Eda, mesto sa rozrastalo zasypávaním mokradí, nížiny a mora. Nie je však známe, akú metódu výstavby použili na dosiahnutie tohoto účelu
Historické pozostatky zo zasypania mora v období Edo – pôvodné vykopané historické ruiny zo Šiodome – výplň
Tieto pozostatky boli vykopané z historických ruín v Šiodome a boli prvými materiálmi, ktoré konkrétne ukázali, ako sa v Ede vyplňovalo more. Táto oblasť bola v mori a bola zasypaná na začiatku obdobia Edo. V smere otvoreného mora diagonálne zatĺkli koly a potom medzi týmito kolmi poprepletali bambus, aby sa zabránilo vyplavovaniu zeme a piesku, ktorý medzi ne nasypali. Keď skúmame tieto historické ruiny v ich celom rozsahu, je očividné, že tento postup opakovali po troche stále dookola a takto rozširovali získanú pôdu. Tu sa na podporný múr používal hlavne morský piesok. V pozostatkoch podporného múru sú použité drevené fošne, kamenné múry a slamené rohože.
Ryóunkaku bola 12-poschodová vyhliadková veža, projekt urobil škótsky inžinier William Kinnimond Burton (1856-1899). Otvorili ju v Asakuse v roku 1890 a výškou 69 m bola pozoruhodná, lebo v tom čase bolo málo vysokých budov. Tento model je 6,9 m vysoký (mierka 1:10). Po 10. poschodie bola z tehál a na 11. a 12. poschodí bola drevená vyhliadka. Pýšila sa prvým elektrickým výťahovým systémom v japonsku – 2 výťahy po 10 osôb, ktoré vyprojektoval Ičusuke Fudžioka (1857-1918) = otec elektriky v Japonsku a zakladateľ firmy Toshiba
A takto si panstvo chodilo do veže na výlety
Ryóunkaku mala na spodných poschodiach obchody a aj umeleckú galériu. Stala sa symbolom Asakusy a s láskou ju volali “Dvanásť poschodí Asakusy”. Bohužiaľ, horné poschodia boli vo Veľkom zemetrasení v oblasti Kantó úplne zničené a celá veža bola tak silne poškodená, že ju museli zbúrať. Na obrázku vidíme, ako to vyzeralo
Ako boli rozličné predmety poškodené vo Veľkom zemetrasení v oblasti Kantó a v následnom požiari. Keďže fúkal silný vietor a rozdúchaval oheň, vyhoreli obrovské oblasti. Obzvlášť bolo zničené jadro starého mesta šitamači. V prefektúre Tokio cca 70000 ľudí zomrelo alebo boli nezvestní – z nich okolo 66000 usmrtil oheň. Veľa z nich zomrelo v skupinách v školách, parkoch, na staniciach a najväčšou bola skupina 38000 ľudí v Ryógoku, na mieste bývalého Skladu armádnych odevov
Ako vyzeralo staré a poškodené a ako vyzerá nové
U nás doma na Slovensku sme v minulosti mali trochu podobné lyže
Ale korčule sme mali trošku inakšie 🙂
Pozeráme sa do kuchyne sídliska Hibarigaoka, kde v roku 1959 postavili 2714 bytov. V tom čase to bolo jedno z najväčších sídlisk v Japonsku. Predvádzaný byt bol najbežnejší, mal kuchyňu, obývačku a 2 spálne. Všetky byty boli nájomné. Toto sídlisko je teraz časťou Niši-Tokio alebo Higaši-Kurume
Vidno ako vyzerali vchodové dvere do bytu a ako vyzeral záchod. Vchodové dvere mali cylindrickú zámku a každý byt mal vlastný záchod a kúpeľňu a to poskytovalo súkromie. Týmto bol založený koncept ” bytu novej doby”. V tom čase v Japonsku obyvatelia mnohých obytných domov museli zdielať nielen spoločnú kúpeľňu, ale dokonca i záchody a kuchyne. Mierka modelu je 1:1
Balkón. Zdá sa, akoby každú chvíľu mohol niekto vyjsť z kuchyne 🙂
Tradičná japonská miestnosť s tatami rohožami