CISÁRSKY PALÁC V TOKIU

Ak dnes chcete so mnou ísť na prechádzku okolo Cisárskeho paláca v Tokiu, musíte si obuť najpohodlnešiu obuv na chodenie.  Dôvodom je, že musíme prejsť vyše päť kilometrov. Naša prechádzka povedie okolo múrov paláca, priekop, po mostoch, cez brány a záhrady. Cestou uvidíme  nielen rôzne historické pamätihodnosti v rámci územia paláca, ale tiež zaujímavé veci mimo jeho územia.

História hradu Edo siaha do 12. storočia, kedy si tu dal vybudovať svoje obytné sídlo  klan Edo.  Pod vedením samuraja Óta Dókana (1432-1486) prešlo  v 15. storočí rozsiahlou rekonštrukciou a prestavbou. V roku 1603 Tokugawa Ieyasu ustanovil Edo za sídlo svojej vlády a hrad bol  prebudovaný na hrad hodný rezidencie šóguna. Edo sa stalo centrom jeho politickej moci.

Vnútorná časť hradu Edo, obklopená vnútornou vodnou priekopou, bola srdcom hradu a skladala sa z rôznych palácov, vrátane Honmaru = Rezidencia šóguna a Nišinomaru = rezidencia šógunovho nástupcu. Palác Honmaru pozostával z Ústredného administratívneho úradu Šógunátu – Omote – doslovne predný, z obytného priestoru šóguna – Oku – doslovne vnútorná časť a z obytných priestorov šógunovej hlavnej manželky a jeho rodiny – Óoku – doslovne veľká vnútorná časť.

Hradnú vežu postavili v roku 1607 a po dvoch znovupostaveniach bola v roku 1638 dokončená 5 poschodová hradná veža. Avšak v roku 1657 vyhorela vo veľkom požiari Meireki a už ju opätovne nepostavili. Potom na jej mieste ako symbol hradu Edo slúžila Fudžimi Jagura, veža na pozorovanie hory Fudži.

Priestoru v rámci vnútornej priekopy sa hovorilo só-gamae. Oblasť mimo vnútorného priestoru bola vonkajšou časťou, ktorá pozostávala z časti pre bojovníkov, pre ľudí z mesta a chrámového územia a svätyne, ktoré boli  premyslene rozmiestené podľa územného plánu.

Most Meganebaši a Fušimi Jagura
Seimon = Hlavná brána do cisárskeho paláca – avšak nie je pre verejnosť otvorená
Fušimi jagura za japonskou borovicou čiernou
Dvojitý most – Nidžúbaši, Fušimi Jagura a japonské borovice čierne
Dvojité videnie 🙂
Japonské borovice čierne. Hovorí sa, že iba v Japonsku možno vidieť  naozajstnú krásu borovice
Sakashitamon =Brána Sakašita. Za touto bránou je budova Agentúry cisárskej rodiny. Vo februári 1862 sa pred touto bránou  pokúsila skupina šiestich samurajov z  provincie Mito spáchať atentát na  feudálneho pána Andó Nobumasa, vládcu provincie Iwakidaira. Bol ťažko zranený, ale útok prežil.  Táto udalosť je známa ako Sakašitamonský incident 

Kikyómon = Brána Kikyó
Tu tvorí hranicu medzi územím Cisárskeho paláca a novým Tokiom vodná priekopa Kikyó
Vodná priekopa Kikyó

Brána Ote-mon je vstupom do Východných záhrad cisárskeho paláca = záhrady cisárskej rodiny.  Doteraz sme chodili sme len okolo územia cisárskeho paláca.  Teraz  je načase vojsť do jeho prístupných častí cez túto bránu  🙂  V minulosti túto bránu strážilo až 120 mužov
Watari yagura-no-Shachi = Watari jagura-no-Šači brány Ótemon. Watari yagura bola budova na skladovanie a obranu  brány Ótemon, ktorá bola poškodená počas 2. Svetovej vojny v apríli roku 1945. Takéto štylizované delfíny zdobili strešný hrebeň Watari yagury. Podľa dátumu vyrytého na jeho hlave sa usudzuje, že bol vytvorený po zničení brány vo veľkom požiari roku 1657. Súčasná budova Watari jagury bola rekonštruovaná v roku 1969
Chaenomeles speciosa – Dula japonská
Strážnica Došin banšo. Banšo znamená strážnica. Došin banšo je jednou z troch strážnic, ktoré sa zachovali.  Samurajská stráž neustále hliadkovala obzvlášť nad členmi pánovej družiny, ktorá vstupovala cez bránu Ótemon
Hjakunin banšo – Strážnica sto mužov – bola najväčšou strážnicou postavenou pred bránou  Óte san no mon, ktorá viedla k Honmaru = vnútornej pevnosti a k Ninomaru = druhej pevnosti. V období Edo tu  kontrolovali návštevníkov, ktorí vošli Otemon bránou = hlavným vchodom.  Bývalo tu sto strážcov – samurajov, ktorých vyberali z príbuzenstva a verných vazalov z každej z hlavných štyroch vetiev Tokugawského klanu. Striedali sa v smenách vo dne v noci.
Veľká strážnica = Óbanšo – je jednou z troch zachovaných strážnic. Keďže bola posledným kontrolným bodom, verí sa, že hrala podstatnú úlohu. Strážili v nej výhradne strážcovia samuraji vyššieho postavenia, ako v ostatných strážniciach. Na vrchu kopca bývala vstupná brána zvaná Čúdžaku mon do Honmaru – vnútornej pevnosti
Fudžimi-jagura = Veža na pozorovanie hory Fudži. Fudžimi = pozorovanie hory Fudži, jagura = veža. Z roku 1659.  V minulosti slúžila ako obranná veža velkého významu, keďže je postavená na kamenných múroch 15 m vysokých na južnej hrane Honmaru =  vnútornej pevnosti hradu Edo. Keďže hrad Edo nikdy nebol napadnutý, Fudžimi-jagura nikdy nezažila skutočný boj.  Predtým odtiaľto bolo horu Fudži vidno, je vzdialená 100 km.  Avšak v súčasnosti vo výhľade bránia výškové budovy
Stojíme na mieste, kde bývala Chodba Macu no ó róka. Každý japonec vie, že to je miesto nešťastnej udalosti, keď feudálny pán Asano, Takumino-Kami, Naganori napadol a poranil feudálneho pána Kira Kózuke no Suke Yoshinaka v roku 1701. S týmto sa spája príbeh Štyridsať sedem verných róninov – samurajov bez pána.  Chodba Macu no ó róka bola pomenovaná podľa dlhej chodby vyzdobenej maľbami borovice – macu.  Bola to druhá najdlhšia chodba s tatami rohožami na hrade Edo
Išimurova kamenná pivnica – Sú rozličné chýry, že to bola podzemná chodba alebo klenotnica a podobne. Zdá sa, že to bolo núdzové skladisko pre zásoby vnútorného paláca, keďže je pri zadnej miestnosti vnútorného paláca. Plochu má približne 20 metrov štvorcových a je postavená z Izu kameňa = kameň zangan, ktorý sa nachádza na poloostrove Izu. Jeho strop je z dlhej kamennej tabule
Tu nazeráme do oblasti, kde žije cisárska rodina – územie Cisárskeho paláca. Toto územie nie je prístupné širokej verejnosti a v rámci neho sa okrem iných budov nachádza aj samotný  Cisársky palác = kjúden. Ale myslím si, že na tejto fotke ho nevidno 
Koncertná sieň Tókagakudó – Koncertná sieň broskyňového kvetu.  Pomenovaná podľa erbu “Broskyňový kvet” cisárovnej Kójun.  Cisárovná Kójun = princezná Nagako (1903-200), mama súčasného cisára Akihita, oslavovala v roku 1963 svoje 60 narodeniny. Pri tejto príležitosti bola zadaná stavba tejto koncertnej siene.  Železobetónový osemsten, postavená 1964-1966, projektoval japonský architekt Kendži Imai (1895-1987). Strechu má v tvare lupeňov plamienka – clematis
Detail vonkajšej výzdoby Koncertnej siene Tókagakudó. Architekt Kenžimu Imai videl v Španielsku diela  Antoni Gaudího.  Veľmi sa mu páčili a  inšpiráciu pre výzdobu tejto koncertnej siene si vzal od neho –  použil pestrofarebné keramické kachličky a mozaiky z úlomkov keramiky. Každá strana osemuholníka je odlišná – predstavujú rôzne ročné obdobia
Tenšudai – pozostatky hlavnej veže – základy. Potom, čo Tokugawa Ieyasu  r . 1590 vstúpil do hradu Edo, jeho hlavnú vežu postavili tri krát. Prvú vežu postavili v roku 1607.  Tretia a posledná bola postavená v roku 1638 a  od zeme bola 58 m vysoká = najvyššia a najväčšia hradná hlavná veža aká bola kedy  postavená v Japonsku. Mala 5 poschodí.  Avšak vo veľkom požiari 1657 vyhorela. Tieto kamenné múry, ktoré vidíme, boli postavené v  roku 1659 ako základy hlavnej veže. Keď tieto základy boli dokončené, projekt znovuvýstavby bol zastavený, lebo vplyvný strýko šóguna Tokugawu mu poradil, že vzhľadom na stabilitu šógunátu už nie je nová hlavná veža potrebná
Brána Kitahanebaši-mon nás dovedie k mostu a k parku Kitanomaru 
Brána Kitahanebaši-mon = Brána severného padacieho mosta – a naozaj tu býval padací most
Toto je pohľad na vodnú priekopu Hirakawa-bori

 

Inuimon – Brána Inui – Severozápadná brána
Národné múzeum moderného umenia, Galéria umeleckých remesiel v záhrade Kitanomaru
Japonský generál princ Kitashirakawa Yoshihisa (1947 – 1895), bronz, odlial roku 1903 Shinkai Taketaró  (1868 – 1927). Umiestnený v záhrade Kitanomaru pri Galérii umeleckých remesiel

Objímajúce sa stĺpy od autora HAIAMI Shiró – pred Galériou umeleckých remesiel Národného múzea moderného umenia, Tokio
Vodná priekopa Čidorigafuči

 

“Migracion” = Migrácia – 1997 od Tallera Sebastiana, venované Mexičanmi japonskému ľudu pri príležitosti storočnice japonskej migrácie do Mexika (1897-1997). Materiál – oceľový plát,  rozmery 4,2m x 4,2m x 2,4m, hmotnosť  = 1000 kg

Budova japonského parlamentu dokončená v roku 1936
Vodná priekopa Sakurada

Brána Sotosakuradamon do hradu Edo, v súčasnosti sa nazýva Sakuradamon. Pôvodne bola postavená v období Kanei (1624-1644). Stávajúca brána je v podstate ako bola rekonštruovaná v roku 1663.  Dňa 3. (24.) marca 1860 pred touto bránou spáchala skupina samurajov, ktorí sa odtrhli od feudálneho štátu Mito-han,  atentát na japonského ministerského predsedu Taira li Naosuke. Táto udalosť je známa ako Sakuradamonský incident.  Brána bola poškodená vo Veľkom zemetrasení v oblasti Kantó v roku 1932 a opravená