Tvrdí sa, že chrám Sugimoto-dera bol založený v ôsmom storočí počas obdobia Nara = 500 rokov predtým, ako vznikol Kamakurský Šógunát, čo ho činí najstarším chrámom v Kamakure. Na želanie cisárovnej Komyo ho v roku 734 založil kňaž Gyoki, či Bodhisattwa Gyoki (668-749). Do svätyne Gyoki umiestnil prvú Džúičimen Kannon = sochu bohyne milosrdenstva a súcitu Kannon, s jedenástimi tvárami, ktorú vlastnoručne vyrezal z dreva. Druhú Džúičimen Kannon vyrezal kňaz Ennin – Jigaku Daishi v roku 851. Tretiu Džúičimen Kannon vyrezal v roku 985 kňaz Genšin – Ešin Sozu.
Týmto trom sochám Kannon s jedenástimi tvárami sa hovorí “Tri Kannony pod cédrovým stromom”. Podľa legendy v Kamakurskom období sa chrám vznietil a tieto tri sochy Kannon odišli a našli ochranu pod cédrovým stromom. V roku 1191 sa dňa 18. septembra uskutočnila slávnosť zázrakov všetkých čias v prítomnosti Šóguna Minamoto no Joritoma, ktorý nariadil rozsiahle opravy Kannon-dó = Hlavnej svätyne.
Tieto kamenné schody vedúce k Hlavnej hale sú pokryté machom – a to zdôrazňuje ich starobylosť. Iba Tennó = Cisár – môže chodiť po týchto starobylých machových schodoch počas svojejnávštevy tohoto najstaršieho chrámu v Kamakure. Pre všetkých ostatných smrteľníkov je iné schodiskoStarobylá Ishi-dóró – kamenná lanterna. V tejto dokonca i je sviečka na zapálenie. Pôvodne sa všetky lanterny používali na svietenie, ale v dnešných časoch sa takmer vôbec nezapaľujú. Len možno štyrikrát som videla sviečku v lanterne.Nió = bojovník, stráži chrámovú bránu. Tento strážny bôžik má ústa otvorené, aby vyslovil samohlásku “a” zo sanskritu a je pozitívnym symbolom, ktorý pozýva dnu všetko dobré. Bránu strážia spolu dvaja bojovníci, každý na jednej strane a brána sa podľa nich nazýva Niómon.
Tento Nió má zatvorené ústa, aby vydal zvuk “um” a je negatívnym symbolom, ktorý má zabrániť zlu, aby sa dostalo dnu. Obaja títo bojovníci pri bráne sa pripisujú slávnemu sochárovi Unkei (1150-1223), avšak na podporu tohoto tvrdenia niet dôkazov
Vzhľad tejto dvojice Nió je však taký sugestívny, že ma to proste prinútilo odfotiť si ich a akosi som si pomyslela na nášho slovenského majstra Pavla z Levoče (cca 1470-1537). Nie pre štýl, ale preto, lebo tieto sochy vyžarujú niečo zvláštne, a to môže podľa môjho názoru dosiahnuť len veľký majster. Ja osobne verím, že tieto sochy vytvoril sám Unkei 🙂 Unkej bol majstrom sochárom budhistických sôch. Bol činný v ranom Kamakurskom období. Sochy bojovníkov, ktoré vytvoril, ohurujú zobrazením svalov symbolizujúcich moc a toto zapadalo do vojenskej vlády a malo obdiv samurajskej triedy. Jeho sochy sú vyobrazené v pohybe a sú veľmi dynamické. Spolu so svojim otcom a synom patril do sochárskej školy Kei
Kannon-dó = Hon-dó = Hlavná svätyňa v ktorej sú umiestnené tri horeuvedené hlavné posvätné sochy Budhu. Je veľmi zaujímavé, že má slamovú strechuDo Hlavnej svätyne možno vstúpiť, ale fotenie je v nej prísne zakázanéKadidelnica pred Hlavnou halou, pohľad smerom na machové schody
Džizó – dobrý bôžik, patrón a ochránca detí a pocestných. Príde mi taký zaujímavý, že som mu venovala osobitný článok DŽIZÓ, kde sa o ňom môžete dozvedieť viacGorintó – Päť stupňový náhrobok = malé stupy – sem boli umiestnené na pamiatku tých, ktorí prišli o život na pôde chrámu v bitke medzi stúpencami klanu Hójó a armádou klanu Ašikaga v roku 1337 = 4 roky po páde šógúnátu. V tejto bitke padlo vyše 300 samurajov. Klan Ašikaga alebo Muromači od roku 1336 sa dostával k moci a od roku 1338 do 1573 vládol Japonsku. Obdobie jeho vlády sa volá šógunát Muromači. Jednotlivé časti 5 stupňového náhrobku predstavujú: 1. (spodný podstavec) = Zem / 2. = Voda / 3. Oheň / 4. = Vietor / 5. (guľovitý vrcholec) = Vzduch.
