Predpokladané miesto odpočinku Minamota Yoritoma – zakladateľa a prvého šóguna Kamakurského šógunátu.
Vodca klanu Gendži, Minamoto no Yoritomo, v roku 1180 zhromaždil armádu v provincii Izu a v roku 1185 sa mu podarilo poraziť konkurenčný klan Heike (tiež zvaný Heiši alebo Taira), ktorý bol dôležitým japonským samurajským klanom. Ďalej v roku 1189 porazil klan Ošu-Fudžiwara. Potom sa stal šógunom = najvyšším generálom – generalissimom) a v roku 1192 položil základy samurajského systému vlády v Japonsku so sídlom v Kamakure.
Minamoto no Yoritomo si za svoju základňu zvolil Kamakuru, zvlášť preto, lebo bola prírodnou pevnosťou – z jednej strany mala more a na druhej strane ju chránili vrchy. Jeho vláda bola v skutočnosti vojenskou vládou.
K tomuto prišlo v čase, keď celá spoločnosť prechádzala kultúrnou premenou – miesto obdivu urodzených a vzdelaných mužov sa teraz začala obdivať vernosť a česť u bojovníkov. Bušidó – samurajský zákonník rytierskosti – kódex bojovníka, zahŕňal tieto pojmy odvahy, povinnosti a seba-obetovania. Tento spôsob myslenia je hlboko zakorenený v psychike Japoncov a dodnes ovplyvňuje japonskú spoločnosť.
Zvrchovanosť samurajov trvala až do rozpadu Tokugawského šógunátu v roku 1867, keď odstúpil posledný šógun Keiki (1837-1913). Minamoto Yoritomo položil teda základy pre 675 ročnú vládu samurajov. Potom nastolila Meidži reštaurácia novú, modernú formu vlády.
Toto miesto sa volá miesto Hokkedó, keďže v časoch Joritomovho života tu bol Budhov pavilón Hokke dó, kde sa Joritomo zvykol klaňať. Hokke dó – Pavilón Lotosovej sútry – postavili v roku 1189 v Joritomových časoch ako Joritomov osobný chrám. V roku 1199 sa stal jeho pohrebným pavilónom. Teraz je miestom jeho hrobu.
Dňa 7. augusta 1247 sa tu zhromaždilo 500 členov klanu Miura a po bitke Miurovcov proti klanu Hódžó, ktorá bola známa ako Povstanie Miurovcov, tu spáchali hromadnú samovraždu seppuku. Po ich samovražde bola zem sa zafarbená ich krvou na červeno-čierno. Znamenalo to vyhubenie klanu Miurovcov.
Každý rok sa 13. apríla koná na hrobe Minamoto no Joritoma slávnosť, ktorá je súčasťou týždňa slávností Kamakura Macuri Week.
Od miesta posledného odpočinku Minamoto no Joritoma zídem dolu schodmi a potom kúštik ďalej sú znova schody. Výdem nimi hore a tam je táto zaujímavá jagura:
Jagury sú jaskyňe vyhĺbené ako hrobkv Kamakure a okolí počas Kamakurského a Muromači obdobia od polovice 13. storočia do polovice 15. storočia. Väčšina jagúr je hrobom samurajov a zriedkavo sú v nich pochovaní kňazi alebo umelci. Je ich prinajmenej 1500 a niektoré odhady udávajú ich počet až na 5000.
V tejto jagure klanu Miurovcov na fotografii odpočívajú duše členov klanu Miurovcov, ktorí v roku 1247 spáchali harakiri v priľahlom Hokke-dó.
Príslušníci klanu Miurovcov boli od čias Minamoto no Joritoma vždy oporou šógunátu. Významne prispeli k porážke klanu Taira. V šógunskej vláde vždy zastávali vysoké funkcie.
Potom znova nasledujú schody, tentokrát vedú k plošine, na ktorej sú jedna vedľa druhej zoradené tri jagury, ktoré sa mi vzhľadom k tomu, že plošina je úzka, nepodarilo dostať do jedného záberu. Avšak tieto hroby sú hrobmi významných osobností Kamakurského obdobia (1185-1333), ktoré sa spájajú s rodmi Sacuma a Šóšu a tak ich tu ich máme na dvoch fotkách:
Dvoran – kuge – Óe no Hiromoto (1148-1225) pomáhal Minamoto no Joritomovi vytvoriť základy Kamakurského šógunátu a potom zastával vysoké funkcie v bakufu. Bol otcom samuraja Mori Suemicu.
Samuraj Móri Suemicu (1202-1247) bol štvrtým synom Óe no Hiromota a stal sa zakladateľom samurajského klanu Čóšu Móri. Zomrel spoločne s Miurovcami v roku 1247 v Hokkedó.
Samuraj Šimazu Tadahisa – zomrel v roku 1227, bol nemanželským synom Minamoto no Joritoma. Bol zakladateľom samurajského klanu Sacuma Šimazu, ktorý sa spájal s Minamoto no Joritomom. Dnešnú podobu nadobudla jeho jagura v roku 1779 a dal ju takto prebudovať jeho potomok samuraj Šimazu Šigehide (1745-1833), zemepán, ktorý bol 25. hlavou samurajského klanu Šimazu. Tiež dal údajne postaviť aj pagodu, ktorá stojí na hrobe Minamoto no Joritoma.
Vykopávky v blízkosti týchto jagúr potvrdili aj pozostatky Hodžo Jošitokiho (1163-1224).
Povedala by som, že tu sú počiatky Kamakurského Šógunátu a koniec jeho zakladajúceho a prvého šóguna. Som tu pri týchto hroboch v tomto momente jedinou návštevníčkou. Trošku zašité miesto na kopčeku. Ústranie. Preto je to dobré miesto a čas na pokojnú meditáciu. Tiež myslím na iné pamiatky, kde som videla korytnačky ako božské zvieratá, symbolizujúce dlhovekosť.