Najvýznamnejšia šintoistická sväatyňa v Tokiu je venovaná božským dušiam cisára Meidži a cisárovnej Šoken.
Stavba tejto svätyne trvala od roku 1915 do roku 1921, hoci formálne ju vysvätili v roku 1920. Práce na nej viedol Itó Chúta (1867-1954), architekt a profesor Stavebnej fakulty Imperiálnej univerzity v Tokiu, ktorého som už spomenula v mojom článku KONFUCIÁNSKY CHRÁM JUŠIMA-SEIDO, keďže on bol jeho architektom.
Dôvodom výstavby Svätyne Meidži Džingu bolo pripomenutie si prínosu cisára Meidži (1852-1912) a cisárovnej Šoken (1850-1914) a vzdať im večnú úctu. Bolo to prianie ľudí a samotní ľudia vytvorili les, ktorý svätyňu obkolopuje. Starostlivo ho naplánovali ako večný les, ktorý sa bude sám obnovovať. Darovali 100.000 stromov z celého Japonska a zo zámoria. Dobrovoľne pracovali na počesť cisára Meidži a cisárovnej Šoken. Teraz, o sto rokov neskôr, sa už už tento umelý les vôbec nedá rozlíšiť od prirodzeného lesa.