O tejto budove školy architekta Franka Lloyda Wrighta (1867-1959) som vedela. Je takmer v každej knihe o architektúre. A určite bola jedným z dôvodov, ktoré ma priviedli do Ikebukura. Budova sa nachádza v spleti uličiek, ale hľadanie uľahčujú tabule na ulici. Hoci je menšia ako som si ju predstavovala, očarila ma a zdala sa mi absolútne úžasná. Hľadajte za ňou geniálny mozog.
Motoko Hani (1873-1957) so svojím manželom Jošikazu Hani v roku 1921 založili Džijú Gakuen – dievčenskú nižšiu a vyššiu strednú školu. Ich priateľ architekt Arata Endo ich zoznámil s F.L.Wrightom, ktorý bol v tom čase v Tokiu. Prišiel sem na pozvanie cisárskeho paláca, aby pracoval na projekte hotela Imperial. Hotel síce vďaka svojej konštrukcii prežil Veľké zemetrasenie v oblasti Kantó v roku 1923, ale v roku 1968 bol – napriek protestom -zbúraný.
F.L.Wright sa podujal na projekt novej školy v roku 1921 a výstavba hlavnej budovy školy sa začala. Hanisovci budovu pomenovali Mijóničikan = Dom zajtrajška, z mijó = zajtra, niči = deň, kan = dom. Džijú je po japonsky sloboda a Džijú Gakuen znamená Škola slobodnej mysle. Našťastie táto budova nielen odolala Veľkému zemetraseniu v oblasti Kantó, ale dokonca na rozdiel od hotela Imperial F.L.Wrighta sa dodnes zachovala. A navyše sa tu koná veľa rôznych podujatí a dokonca i návštevníci sú vítaní!
Je úžasné, sa do dnešných dní zachovalo dokonca aj pôvodné zariadenie. Obzvlášť preto, lebo ho navrhol sám F.L.Wright. Vždy navrhoval nábytok, pričom jeho cieľom bolo dosiahnuť , aby budova a nábytok boli v harmónii. Veľkosť nábytku bola na mieru uspôsobená používateľovi – čo v tomto konkrétnom prípade boli deti. F.L.Wright povedal: “Zdá sa, že deti patria k budove celkom rovnako ako kvety ku stromu. A budova k nim patrí, ako strom patrí k svojim kvetom”. Niet potom divu, že stoličky v tejto budove sú nezvyčajne nízke.
Medzi F.L.Wrightom a Japonskom je veľa styčných bodov. Japonsko mal veľmi rád – mal ho na druhom mieste, hneď po USA. Jeho slovami: “Láska nie je nič viac ako forma porozumenia”. To, že Japonsku rozumel, je z projektu tejto školy jasné.
F.L.Wright v roku 1905 cestoval po Japonsku, bola to jeho prvá návšteva. Potom vydal knihu “Päťdesiat pohľadov na Japonsko”, kde boli reprodukcie fotografií, ktoré nafotil. Nepripomína vám to Tridsaťšesť pohľadov na horu Fudži? Fotil scenériu, budovy a pamiatky – a z nich potom čerpal aj išpiráciu pri svojej práci. Nielen inšpiráciu pre túto školu v Tokiu, ale aj pre budovy, ktoré projektoval na iných miestach.
Japonské umenie malo rozhodne vplyv na F.L.Wrighta. Úlohu, ktorú v jeho živote hrali japonské drevotlače zdôraznil v jeho vlastnej autobiografii: Autobiografia, 1932: “Ak by som mal z môjho vzdelania odrátať japonské tlače, neviem akým smerom by sa to celé bolo uberalo”. Japonské umenie mal rád a boj aj jeho zberateľom. Vo svojej zbierke mal šesť tisíc japonských farebných drevotlačí, ako aj japonskú keramiku, bronzové predmety, sochy, textílie, koberce a paravany.
